Sikorsky

Ako chlapec som vystriedal dovedna tri základné školy. Je tomu tak preto, lebo naši sa často sťahovali. Bolo to práve v období, kedy som mal do pätnásť rokov. Na prvej škole to bolo ok, problémy začali v tej druhej. Prišiel som z veľkého mesta, bol som menší, slabší a menej priebojný ako moji rovesníci, napriek tomu som sa ale ako tak začlenil do triedy. V tej mojej bolo všetko v poriadku, ale v „áčke“ boli takí traja štyria chalani, ktorí si potrebovali vybúriť zlosť. Nepripisoval by som to tomu, že to boli „deti“ - ani teraz nie sú iní a navyše ich rodičia boli tiež len takí tí dedinskí primitívi.
Prvé otravovanie sa začalo na hodinách telesnej výchovy, kedy som občas necvičieval a započali si zo mňa robiť srandičky, neskôr ma ťahali do prázdnych šatní. Vtedy som to aj ja bral skôr len ako takú zábavku, že veď sa treba nejak začleniť. Ale bolo to stále agresívnejšie a horšie. Neskôr ma ťahali do šatne, vyzúvali mi šľapky a hádzali ich do umývadla či do koša, rozhadzovali mi veci z tašky po chodbe, potom mi udierali do pŕs, do nôh a podobne, že či ma to bolí. Horšie bolo potom to, že do ich triedy prišiel ďalší chalan, ktorý mal zrejme nejaký komplex a tak sa pridal k nim. Bol veľmi agresívny, na tvári mal transplantovanú kožu po nejakej nehode s varnou kanvicou... vyzeralo to nepríjemne a nepríjemne sa aj správal. K tomu sa pridali ostatní, lebo videli, že akosi zaostávajú. Potom to už bolo ťahanie do šatne za každú cenu, facky, kopanie a psychické ponižovanie.
Najhoršie na tom je, že o tom vedeli aj učitelia, aj spolužiaci. Viete, čo spravili? Nič. Učiteľom to bolo fuk, navyše im rodičia týchto agresorov nosili klobásky a hurky, takže sa nemuseli o nič zaujímať. Naši o tom, samozrejme, nevedeli.
To všetko bolo ale ešte pomerne light, najhorší zážitok sa mi vybavil až po nejakom čase.
Až po niekoľkých rokoch som si spomenul na to, ako sa mi jeden z tých chalanov pokúsil vypichnúť oči.
Nie, tak to skutočne bolo. Stalo sa to tiež cez hodinu telesnej, bol som chorý, tak som necvičil. Vtedy ma zas zatiahli do šatne a opreli o stenu. Paľo, tak sa ten chuj volal, mi povedal, že nech sa nebojím, že mi nič nespraví. Vedel som, že ide o nejakú hovadinu, ale čo som mal robiť. Držali ma ďalší dvaja. Deň pred tým v televízii vysielali nejaký krvák, kde chlapík vytlačil druhému oči palcami. Paľo to urobil tiež. Položil mi dlane na tvár a silno zatlačil palcami na oči. Neskutočne to bolelo, vtedy som sa prvý raz natoľko strhol, že som Paľa skutočne udrel, na čo reagoval, ako inak, agresívne. Oči mi ostali nepoškodené, hoci keď sa nad tým zamyslím, občas mám s nimi menšie problémy, niekedy sa skrátka hrozne sfarbia do červena, nevedno prečo. Bol to neskutočne deprimujúci čin, doteraz ma striasa. A koho by to nestriaslo, mňa to dokonca stále šokuje a srdce mi pri spomenienke doslova poskočí.
Po čase sa to trocha zlepšilo, naučil som sa biť a tak pomaly chalani prestali buzerovať.
Z tejto školy som od konca ôsmeho ročníka odišiel a nastúpil som na druhú v blízkom meste. Tam to nebolo o nič lepšie. Asi to bolo tým, že som nebol dostatočne asertívny. A možno preto, lebo som nebol raper, writter ani feťák. Spolužiaci boli, asi preto som k nim nezapadol. Zrejme to bolo mojou osobnosťou, že všetci okolo mali pocit, že môžem byť ich boxovací vak.
Na tejto škole som strávil iba rok, ale najhorší v mojom živote. Každý deň som chodil do školy s vedomím, že to bude zlé. V triede ma otravovali spolužiaci, občas si drgli, občas udreli päsťou, tí ostatní, aby nestáli bokom sa aspoň smiali na hereckých výkonoch frontmana celej tejto drbnutej triedy. Keď som vyšiel z triedy na prestávku, začali ma obchádzať školský gayovia a Rómovia, zakomplexovaní Maďari.... Že som plný predsudkov a šovinizmu, rasizmu? Kľudne si to myslite, je mi to jedno. Nezažili ste to, čo ja a o ich svete neviete ani nič.
Každodenná buzerácia, pokusy o zbitie, pľuvance a smiatie sa, neskôr som musel cez prestávky prečkávať na záchodoch, aby som nemusel byť vonku. Nech som bol ale kdekoľvek, vždy a všade sa našiel nejaký debil, ktorý si chcel na mne bitkou a ponižovaním vykompenzovať svoj komplex.
Prečo to všetko? Je smiešne, že by som bol zapadol medzi týchto fasov, keby som mal doma obyčajný počítač, lebo títo ho doma mali. Naši na to vtedy nemali, ani na CD prehrávač či nastupujúce mp3 prehrávače. Deti? Nie, idioti.

Toto všetko ma presvedčilo, že mať k ľuďom za každú cenu priateľský prístup nemá význam. Ale ani byť permanentne nahnevaný na celý svet nie je správne, je treba ísť stredom, ale trocha sa nakláňať k tomu negatívnemu postoju. Tieto zážitky ma zmenili, to je pravda a teraz si určite nenechávam srať na hlavu. To však neznamená, že som vtedy plakal. To nie, len som nebol tak asertívny, bol som trocha naivný. Teraz, ak je to treba, riešením je aj päsť do tváre. Ale – ako sa vraví – s rozumom. Na druhej strane - tí, ktorí útočia, robia to s rozumom?